Poznámky ku globalizácii

27. 7. 2007 - Milan Šebo

Pre najvyšších predstaviteľov korporácií dokonca navrhujú platové stropy, pretože si vraj svoje astronomické odmeny pre negatívne efekty ekonomickej globalizácie nezaslúžia. Prieskum sa uskutočnil formou on-line dotazníka a v každej krajine na otázky odpovedalo viac ako tisíc respondentov.

To, že ekonomickú globalizáciu vnímajú obyvatelia najbohatších štátov sveta negatívne, je pre neoliberálnych ekonómov nepríjemné prekvapenie. Podľa nich mala totiž zlepšiť ekonomickú situáciu krajín chudobného Juhu aj bohatého Severu. Nástrojom mala byť liberalizácia ekonomík, deregulácia a voľný obchod, podmienky ktorého sa dohadujú v rámci Svetovej obchodnej organizácie (WTO). Obyvatelia bohatých štátov však podľa výsledkov prieskumu tento model odsudzujú a žiadajú svoje vlády, aby do spravovania ekonomiky zasahovali stále viac. Nazdávajú sa tiež, že rozdiel medzi bohatými a chudobnými sa v ich krajinách neustále zväčšuje.

Súčasný model ekonomickej globalizácie teda vnímajú negatívne občania tých najbohatších štátov sveta, ktorých ľudské práva sú chránené ombudsmanom a ktorí sa môžu so svojimi sťažnosťami obrátiť na médiá. K dispozícii majú sociálnych pracovníkov, v prípade núdze môžu využiť sociálne dávky, či demokratické voľby na to, aby zmenili neuspokojivý stav svojej krajiny.

Zaujímavé by bolo uskutočniť podobný prieskum v Tanzánii, Mozambiku, Nepále, či v Indii, kde sa dajú negatívne následky ekonomickej globalizácie pozorovať predsa len lepšie. Ak podľa prieskumu denníka Financial Times hodnotilo ekonomickú globalizáciu pozitívne iba 5 percent obyvateľov v šiestich bohatých krajinách sveta, v rozvojových štátoch trpiacich chudobou, či nedostatkom liekov by ich bolo pravdepodobne ešte menej.

Ekonomická globalizácia je nezvratný jav, nastaviť sa dajú iba podmienky, pomocou ktorých sa budú jej negatívne efekty minimalizovať. Pomerne jasne ich načrtol jeden z vedúcich predstaviteľov Medzinárodného menového fondu Stanley Fischer (už je na dôchodku).

Podľa neho by mali vyspelé krajiny otvoriť svoje trhy exportérom poľnohospodárskych produktov z chudobných afrických krajín. Nemali by si teda chrániť svoje trhy clami, tarifami, čo kvótami. Na pôde Svetovej obchodnej organizácie (kde sa to dojednáva) robíme presný opak.

Expert MMF ďalej zdôrazňuje, že by sme sa mali snažiť stabilizovať situáciu v Afrike tým, že im nebudeme dodávať zbrane. Jednotlivé krehké štáty zmietané etnickými, či náboženskými nepokojmi totiž nie sú schopné vymaniť sa z permanentného vojnového stavu, vytvoriť inštitúcie, naštartovať ekonomiku a zapojiť sa do svetového obchodu využitím svojho prírodného potenciálu.

Náš predaj zbraní do týchto oblastí dosahuje každý rok rekordné hodnoty. Napríklad Veľkej Británii sa ho v rokoch 1999 až 2004 podarilo zoštvornásobiť.

Podľa denníka The Observer dodala táto ukážková demokracia zbrane aj do takých oblastí ako sú Angola, Malawi, Eritrea, Etiópia, či Nigéria. Keď sa chceli novinári, či aktivisti dozvedieť o týchto obchodoch viac, relevantné ministerstvo „Department of Trade and Industry“ ich odbilo s tým, že je to predmetom obchodného tajomstva.

O našich prioritách svedčí aj štatistika z roku 2004. Tá ukazuje, že na výzbroj sme celosvetovo dali bilión amerických dolárov, zatiaľ čo na rozvojovú pomoc niečo cez 78 miliárd dolárov.

Poslednou vecou, ktorá je podľa dôchodcu Stanleyho Fischera nesmierne dôležitá, je v Afrike neustále bojovať proti pandémii AIDS. Tá totiž likviduje ľudský kapitál potrebný na rozvoj oblasti. Cenné služby tu odvádza katolícka cirkev, ktorá svojim negramotným ovečkám neodporúča používať kondómy, ako aj naši výrobcovia liekov, ktorí cez právo na duševné vlastníctvo neumožňujú vyrábať lacné generiká napríklad indickým producentom.

Celá táto schizofrénia našej vyspelej spoločnosti by sa dala teoreticky vyriešiť celkom jednoducho. Rezignovať na liberálnu revolúciu a pozastaviť univerzálnu platnosť ľudských práv. Ich koncept je predsa starý iba 300 rokov a nikde nie je napísané, že John Locke musel mať nevyhnutne pravdu.