Slovenská spoločnosť ešte stále nie je pripravená na riešenie rómskej otázky

18. 6. 2002 -, Kristina Magdolenová, Roma Press Agency

Na našom území žije etnikum, ktoré sa od ostatného obyvateľstva odlišuje antropologickými znakmi, spôsobom života, temperamentom, jazykom. Obyvateľstvo, ktoré sa odmietlo podriadiť tlaku majority. Rómovia. Cigáni. Na verejnosti často prevláda názor, že všetky problémy s rómskym etnikom – teda predovšetkým existencia rómskych osád - vznikli po roku 1958, kedy bol vydaný Zákon o trvalom usídlení kočujúcich a polokočujúcich osôb. Čo na to história? Aj o tom sme sa rozprávali s Annou Jurovou, odbornou pracovníčkou Spoločensko-vedného ústavu SAV Košice.

Rómovia sa na Slovensku postupne usadzovali v priebehu stáročí. Od prvej písomnej zmienky o ich výskyte na Spiši v 14. storočí pribúdajú sporadické správy o povoleniach na usadenie pre rodiny rómskych kováčov, hudobníkov a iných remeselníkov, vykonávajúcich rôzne práce na feudálnych panstvách. Výrazným zásahom do života Rómov na Slovensku boli tereziánske reformy na konci 18. storočia, keď počet Rómov na Slovensku sa odhadoval už na 20 tisíc a Mária Terézia spolu so svojím synom Jozefom II. radikálnymi asimilačnými opatreniami chcela zmeniť spôsob života tejto minority a prinútiť jej príslušníkov k trvalo usadlému spôsobu života a práci v poľnohospodárstve. V intenciách viacerých nariadení vzniklo množstvo rómskych osád na prelome 18. a 19. storočia, ktorých počet sa rozširoval ďalej aj na začiatku 20. storočia. Okolnosti vzniku množstva týchto osád však v našej historiografii nie sú doteraz preskúmané.

Jednoznačne treba zdôrazniť, že na Slovensku prevládalo usadlé rómske obyvateľstvo už v predvojnovom období. Stretla som sa s rozšírenou predstavou, že Rómovia na Slovensko prišli až po druhej svetovej vojne a že až do roku 1958 kočovali. Podľa týchto predstáv sa usadzovať začali až po vydaní uvedeného zákona resp. boli násilne štátom usadzovaní. V skutočnosti len malá časť Rómov v bývalom Československu kočovala, no dôsledky tohto zákona postihli negatívne oveľa väčšiu časť Rómov.

Ak sa hovorí o vysokom počte Rómov na Slovensku, zdôrazňuje sa predovšetkým ich vysoký podiel na východe republiky. Má táto skutočnosť nejaké historické zdôvodnenie?

Vysoký podiel Rómov na východnom Slovensku má svoje historické príčiny a korene, ktorým sa venovala pri výskumoch malá pozornosť. Ani štátna správa doteraz dôkladne nereflektovala základné faktory a okolnosti ovplyvňujúce vývoj a možnosti integrácie Rómov do spoločnosti. Faktor geograficky nerovnomerného rozmiestnenia Rómov na Slovensku a ich vysoká koncentrácia v regióne východného Slovenska pôsobili fakticky v priebehu celého 20. storočia na možnosti vlastnej sebarealizácie, na kvalitu života a uspokojovania životných potrieb tu žijúcich rómskych obyvateľov. Región s nedostatočne rozvinutou ekonomickou základňou, bez infraštruktúry a služieb, s preľudneným poľnohospodárstvom bol charakteristický najvyšším počtom rómskych osád, vyše 50 % koncentráciou Rómov žijúcich na Slovensku, na konci 20. storočia s rastúcou tendenciou nezdravej populácie v najhorších osadách.

Príznačné boli odchody za prácou, vysťahovávanie sa i štátom organizované a plánované odsuny a rozptyly tejto koncentrácie, no trend rastu zostal zachovaný a predstavuje už 54-55 % podiel slovenských Rómov. V regióne východného Slovenska je to vyše 9 % podiel na ostatnom obyvateľstve. Tieto okolnosti, spätosť s historickým a politickým vývojom, s jednotlivými štátnymi opatreniami a dopadmi v tomto regióne potvrdzujú aj realizované antropologické výskumy rómskej populácie. Telesný vývin Rómov na Slovensku je podmienený krajovou príslušnosťou a vykazuje najhoršie parametre na východnom Slovensku.

Zaostávanie východoslovenských rómskych detí v telesnom vývine, v kostnej zrelosti, dospievaní a ďalšie indikátory negatívneho vývoja a života Rómov v osadách (pôrodnosť maloletých rodičiek, lokálna endogamia a vysoký koeficient inbrídingu a jeho dôsledkov vo vysokom výskyte zeleného zákalu až konečnej slepoty) sú svedectvom negatívnych dopadov vývoja počas celého storočia. Tam, kde boli a sú najhoršie životné podmienky, nezdravá výživa ako dôsledok sociálnej biedy, tam sa to prejavuje aj na kvalite nezdravej rómskej populácie. Bohužiaľ, treba konštatovať, že tieto antropologické výskumy neprekročili svoju bázu prírodných vied a širšie spoločenské a sociálno-politické okolnosti vývoja nie sú schopné reflektovať.

Takže výsledkom antropologických výskumov je zistenie, že rómska populácia je kvalitatívne horšia. To bez poznania širších historických súvislostí môže poslúžiť tým skupinám, ktorých cieľom je prezentovať Rómov ako „zlú rasu“…

Áno. Bez historického kontextu tento výskum môže evokovať tendencie k rasizmu v spoločnosti a v politike. A to považujem za nebezpečné.

Hovorili sme o už tom, že Rómovia sa na území Slovenska usadzovali v priebehu stáročí, najviac v období panovania Márie Terézie. Napriek tomu dodnes nemajú vysporiadané majetkové vzťahy so štátom a v podstate nevlastnia často ani pôdu, na ktorej stoja osady. Ako je to možné? Nie je práve toto jedna z hlavných príčin nemožnosti riešenia rómskej otázky? Veď z minulosti poznáme prípady, keď Rómovia, ktorí chceli a mali financie na výstavbu rodinných domov, nedostali neraz stavebné povolenie…

To je ten najstrašnejší paradox bývalej socialistickej paternalistickej politiky, keď kritériom pre poskytovanie sociálnej pomoci štátu bola sociálna zaostalosť rómskych rodín a táto skutočnosť demotivovala Rómov v snahe pozdvihnúť sa vlastnými silami a schopnosťami. Postupne sa stali len púhym objektom socialistickej starostlivosti o „sociálne zaostalých obyvateľov cigánskeho pôvodu“.

V každom spoločenstve prebiehajú prirodzené vývojové procesy, ktoré vedú k sociálnej, vzdelanostnej a kultúrnej stratifikácii spoločenstva, v ktorom vyššie vrstvy svojim vzdelaním a svojou životnou úrovňou motivujú aj ďalších príslušníkov etnika v pozitívnom smere. Táto šanca existovala aj pre Rómov na Slovensku, keď ešte na začiatku 50. rokov neexistovala taká sociálna a kultúrna, či jednoducho existenčná vzdialenosť medzi Rómami a ostatným obyvateľstvom majoritným alebo menšinovým, hlavne v regióne východného Slovenska.

Od prelomu 40. rokov odchádzalo množstvo Rómov do Čiech za zárobkami, kde ich práca bola žiadúca a oceňovaná najmä pri likvidácii a odstraňovaní následkov vojnových škôd, čo dokumentujú české archívy. Rovnako sa dobre uplatňovali aj všade tam, kde sa začínalo s povojnovou výstavbou. Mnohí veľmi slušne zarábali a vytvorili si finančné zázemie s tým cieľom, že po návrate na Slovensko budú stavať. Národné výbory, obyvatelia obcí však neumožňovali návrat Rómom do obcí, z ktorých boli drasticky vyhnaní v čase druhej svetovej vojny a štátna politika bola málo dôsledná na presadení svojich opatrení v prospech Rómov. Tieto fakty potvrdili aj staršie terénne etnografické výskumy i permanentné priebežné výskumy dr. Hübschmannovej. Zistili sa prípady, keď národný výbor dosiahol odpredanie stavebného pozemku rómskej rodine, aby sa mohla trvalo usadiť. Avšak, len čo začala rodina s výstavbou, obyvatelia obce stavbu zničili, vyskytovali sa násilnosti, ktoré viedli k opätovnému odchodu Rómov mimo územie obce.

V súčasnosti možno pozorovať, že v tých lokalitách, regiónoch, kde vzťahy s majoritou boli dobré resp. kde sa nebránilo prirodzenému začleňovaniu Rómov do spoločnosti, je dnes úplne iná situácia ako v regiónoch, kde im integrácia z mnohých objektívnych ale aj subjektívnych príčin nebola umožnená.

Ale historicky existovali rómske osady na Slovensku prinajmenšom od čias Márie Terézie. Na akej pôde boli budované, resp. natíska sa otázka, či im nikdy nepatrila pôda, na ktorej žili?

„Otázky vlastníckych vzťahov k pôde, na ktorých sa nachádzajú rómske osady neboli vlastne nikdy vysporiadané. Negatívnu úlohu zohral vývoj po roku 1945 a celkové znárodnenie, socializácia a kolektivizácia poľnohospodárstva, keď osady sa ocitli na štátnej pôde.

V historiografii nie je doteraz preskúmané na akej, na čiej pôde a kedy presne vznikali rómske osady. Je potrebné v tomto zmysle preskúmať množstvo prameňov až lokálnej proveniencie, katastrálne mapy, obecné kroniky a pod. Vzhľadom k veľkému počtu osád na Slovensku a východnému zvlášť si to vyžaduje veľmi náročný, pracný výskum. Ak mnohé osady vznikali už v priebehu 18. storočia, vtedy podľa feudálnych vlastníckych pomerov mohlo ísť o pôdu priamo v držbe kráľa, feudálov, cirkvi, obcí, čiže nešlo o pôdu, ktorá by patrila poddaným (roľníkom).

K zmene došlo až na základe marcových zákonov z roku 1848 a po zrušení poddanstva, keď nové vlastnícke vzťahy umožňovali obchodovanie s pôdou (s vlastnou pôdou). V predvojnovom období nedochádzalo ale k úprave vlastníckych vzťahov pôdy, na ktorých stáli rómske osady. Tieto okolnosti aspoň zatiaľ nie sú vôbec známe, ale ďalší výskum by mohol potvrdiť, že socialistický štát vlastne pripravil Rómov o pôdu, ktorá im patrila minimálne niekoľko desaťročí resp. storočie a ktorú prípadne dostali priamo od panovníka. Teraz sú obviňovaní z nelegálnej výstavby na pôde, ktorá im dávno patrila resp. na pôde, kam ich vyhnali gardisti počas druhej svetovej vojny.

Takže aj tu je plno nejasností a neprávostí - boli sme napr. svedkami televíznej besedy po povodni v Jarovniciach v lete 1998, kde redaktorka E. Pačajová-Kardošová vyzývala na trestné stíhanie Rómov pre nelegálnu výstavbu obydlí v osade.

Vrátime sa opäť k číslam. Na teritóriu nášho štátu sú Rómovia v súčasnosti druhou najpočetnejšou minoritou (po maďarskej menšine) a svojim podielom na ostatnom obyvateľstve posúvajú Slovensko na 1. miesto v Európe. Štatistiky potvrdzujú, že najťažšia situácia je v tomto smere na východe Slovenska...

Štatistiky o počte rómskeho obyvateľstva sú veľmi sporné a častokrát veľmi nadhodnocované predovšetkým samotnou rómskou reprezentáciou. To sa ukázalo hneď po roku 1989. Realita priniesla Rómom sklamanie a keby chceli počúvať tie informácie, ktoré im boli sprostredkovávané, mohli sa vyhnúť aj sklamaniam vo voľbách. Vychádzam vo svojom tvrdení z toho, že v priebehu uplynulého vývoja sa viedli evidencie Rómov po rôznych líniách.

Povojnový policajný súpis z roku 1947, teda z obdobia posilňovania represívnej policajnej moci, je relatívne presný, nemohli mu uniknúť desaťtisíce ľudí. Socialistický štát voči Rómom – jednotlivé orgány zaoberajúce sa touto problematikou – si zaobstarávali permanentne ich evidenciu. Od polovice 50-tych rokov sa opakovane uskutočňovali prieskumy cigánskych osád na Slovensku, kde tieto výkazy obsahujú presný popis lokalizácie osád, vzdialenosť od obcí, čo poslúži aj pre ďalší výskum. V dôsledku uznesenia ÚV KSČ z 8. 4. 1958 „o práci medzi cigánskym obyvateľstvom“, sa začala doslova celoštátna inštitucionalizácia riešenia rómskej otázky, keď začali vznikať komisie na riešenie cigánskych obyvateľov, ktoré existovali až do apríla 1991. Tieto overovali počty Rómov v jednotlivých okresoch, ale neevidovali len sociálne odkázaných Rómov, pretože náplňou prác týchto komisií bola celková starostlivosť o Rómov. Títo boli triedení do kategórií – najvyspelejší, adaptabilní a zaostalí, čiže všetky tri kategórie boli sledované, vykazované, vzájomne porovnávané a vyhodnocované.

V rezorte zdravotníctva sa realizovalli prísne opatrenia, keď v niektorých okresoch bola návštevnosť zdravotných sestier v rómskych osadách nadštandardná, pretože bol záujem štátu, aby bola evidencia novonarodených detí presná. I vyplácanie dávok v materstve bolo viazané na absolvovanie prenatálneho poradenstva atď. atď. Takže je možné dnes tvrdiť, že každé rómske dieťa bolo zaevidované. Súpis z roku 1968 je dokonca robený presne podľa obcí a osád. Iste, všetky tieto evidencie sa robili na základe istých subjektívnych kritérií – teda ako obecný úrad, sčítací komisári svojvoľne označili Rómov značkou C. Ale tiež je treba povedať, že jedným z kritérií bolo používanie rómčiny ako materinského jazyka, teda opäť sa vraciame k tomu, že tieto štatistiky možno považovať za relatívne presné. Ich porovnávaním za jednotlivé obdobia až do začiatku 90-tych rokov možno hovoriť o spoľahlivom sčítaní obyvateľov-Rómov a že dnes existuje medzi týmito štatistikami a tými, ktorými sa dnes operuje, obrovský nepomer.

Ten rozdiel je až príliš veľký a myslím si, že aj nereálny. Výsledkom môže byť aj nemožnosť presadiť sa v parlamente pre rómske politické strany, lebo reálny počet rómskych voličov naozaj nie je taký, ako sa tvrdí a ako si to sami nahovárajú. Súvisí to aj s odlišnou štruktúrou rómskej populácie, v ktorej je vysoké percento mladistvých a detí, čiže nevoličov. Najväčší počet Rómov sa podľa týchto cenzov hlásil k slovenskej národnosti a zhruba 20 % Rómov sa hlásilo k maďarskej národnosti.

Možno teda povedať, že štatistiky o počte Rómov sa dnes zneužívajú?

Určite, hlavne o počte Rómov na juhu Slovenska – teda tých, ktorí sa oficiálne hlásia k maďarskej národnosti. Začalo sa s tým v polovici deväťdesiatych rokov, keď boli zverejnené fámy o zhruba 200-250 tisíc Rómoch, ktorí žijú vo vnútri maďarskej menšiny. Ale nie je to pravda. Dá sa osobitne sledovať vývoj maďarskej národnosti v príslušných okresoch a tam sa ukazuje, že maďarská menšina na Slovensku ako celok relatívne klesá. Počet absolútneho prírastku Maďarov je za posledných 30 rokov sotva 50 tisíc ľudí. Ale rómska populácia za povojnové obdobie vzrástla 4x. Čiže ak by vo vnútri samotnej maďarskej menšiny bolo skrytých toľko Rómov, tak by maďarská menšina musela vzrásť niekoľkonásobne. Existujú navyše zdravotnícke štatistiky o miere pôrodnosti, z ktorých keď vyberieme všetky okresy maďarské a porovnáme ich s okresmi na východe Slovenska - sú rozdiely v miere pôrodnosti viditeľné. Aj to považujem za dôkaz.

Najkritickejšia je situácia na východnom Slovensku. Tu sa uvádza, počet Rómov nikdy neklesol pod 50 % všetkých Rómov žijúcich na Slovensku. Zodpovedajú tieto čísla realite?

To je skutočnosť. Východné Slovensko však treba vnímať aj v iných súvislostiach. Práve odtiaľ odchádzalo vždy najviac ľudí do iných oblastí Československa kvôli zaostalosti regiónu a to bez rozdielu národností. Aj napriek koncepcii rozptylu a odsunu Rómov, ktorá v praxi zlyhala, lebo to bol vrchol násilnej asimilácie Rómov, keď vlastne štát rozhodoval, kedy ktorá osada sa doslova zbúra bagrami, domy sa spália často pred očami Rómov naložených do autobusov a prevezených do Čiech. Tu, ako potvrdil terénny výskum a pamätníci, boli odmietaní a teda sa opätovne museli, častokrát pod ochranou polície, vrátiť naspäť, do miest, kde ich domovy vlastne už neexistovali. Takže sa napriek štátnym zásahom nedarilo nikdy znižiť počet Rómov na východnom Slovensku.

A ak berieme do úvahy, že už pred tým tu bol navyšší počet Rómov a trend nárastu tu stále, keďže je to mladá populácia, pretrváva, tak je to evidentné. Počet Rómov na východnom Slovensku počas uplynulého storočia nikdy neklesol pod 50 % a teraz predstavuje vyše 50 %. Potvrdzuje to podiel Rómov v okresoch Poprad, Spišská Nová Ves, Vranov nad Topľou a ďalších s vysokou koncentráciou Rómov.

Svojim podielom Rómov na ostatnom obyvateľstve sa dostalo Slovensko na prvé miesto v Európe. Môžete tento stav porovnať s niektorými krajinami v Európe?

Štatistiky o počte Rómov sú dodnes nepresné v celej Európe. Stanovujú sa počty minnimálne a maximálne. I keď si myslím, že pre krajiny východného bloku sú všetky nadhodnotené. Príkladom môže byť Česko a Slovensko. Už len ten počet minimálny pre Československo nesedí a je nereálny, lebo predstavuje spolu 750 000 Rómov a maximálny vyše 800 000, čo nie je možné, lebo v porovnaní s povojnovým vývojom by znamenal 8-násobný nárast, čo nie je pravda. Ak vychádzame z oficiálnych štatistík žije zhruba na Slovensku reálne 300 000 Rómov, čo je približne rovnaký počet ako vo Francúzsku, ktoré je 11x väčšou krajinou ako Slovensko, takže aj z tohto aspektu je situácia Rómov na Slovensku omnoho horšia. Najnovšie porovnávania v rámci V4 vyznievajú veľmi v neprospech Slovenska.

V neprospech Slovenska, to znamená štatisticky?

Nie je to len štatistikou. Paradoxne aj vzťahom majority a minority, postavením rómskej menšiny vôbec. Aj krajiny ako napríklad Bulharsko, Rumunsko neboli tak vyspelé ako bývalé Československo, tak ani rozdiely medzi majoritou a minoritou neboli až také viditeľné a myslím si, že socialistická asimilačná politika bola naozaj najtvrdšia v bývalom Československu. Ukazujú to aj porovnania napríklad s krajinami bývalej Juhoslávie, ktoré potvrdzujú, že postavenie Rómov je u nás omnoho horšie, pretože tam v minulosti nebolo toľko prekážok v oblasti etnokultúrneho vývoja ako u nás. Z pohľadu majority tam Rómovia nie sú vnímaní ako nepriatelia a škodcovia spoločnosti. Paradoxne horšie sociálne podmienky spôsobili lepšie približovanie Rómov k majorite. U nás je ten kontrast omnoho väčší.

Stále sme v oblasti štatistiky. V tlači sa často objavujú údaje, podľa ktorých bude žiť na Slovensku v roku 2010 20 % Rómov, sporadicky sú publikované aj vyššie čísla. Niekedy sa tieto čísla doslova zneužívajú na strašenie rómskym problémom a na vyvolávanie rasistických tendencií. Ako sa pozeráte na tieto prognózy?

Zase sme pri nadhodnotených počtoch Rómov. Systémom, že desaťkrát opakovaná lož sa stáva pravdou, sa teraz táto štatistika zneužíva voči rómskej menšine, ktorá si tieto nadhodnotené počty pred časom sama osvojila. Tieto podivné prognózy, ktoré sú v tlači permanentne zverejňované ako vedecký podložený fakt, čo však nie je pravda, hovoria o tom, že 150 000 dievčat v rómskych osadách čaká na porodenie 10–12 detí a v priebehu desiatich rokov tu budeme mať milión Rómov. Ale i keď je zaznamenaný trend rastu rómskej populácie u určitých vrstiev, nie je to v takej miere, žeby tu mohli naraz pribudnúť nejaké státisíce detí.

Školské štatistiky, ktoré sa viedli o cigánskych deťoch, od roku 1969 po rok 1991 umožňovali sledovať aj trend vzostupu počtu školopovinných rómskych detí, potvrdzujú, koľko rómskych detí je v základných školách riadnych, koľko v osobitných a dá sa to vysledovať podľa okresov až do súčasnosti. Tieto dokazujú, že reálny počet školopovinných detí nie je taký vysoký, aby sa mohlo tvrdiť, že u nás žije 500-600 tisíc Rómov. Dajú sa robiť prepočty mládeže vo veku 15-18 rokov a na základe toho možno povedať, že celkom detí a mládeže od 0-18 rokov je okolo 150 000. Ale to je všetkých! Aj tých, ktorí študujú a nechcú mať viacej ako 2-3 deti, lebo s vyšším vzdelaním sa aj táto tendencia u Rómov presadzuje, takže si vôbec nemyslím, že tieto prognózy sa naplnia.

V uplynulom období sa všetky pokusy začleniť Rómov do spoločnosti, v podstate od čias Márie Terézie, orientovali na skrytú či otvorenú asimiláciu. Sme svedkami vypracovávania nových koncepcií a stratégií, ktoré opäť považujú za prioritnú asimiláciu Rómov i keď sa oháňajú ich integráciou. Nie je práve rozdiel vo vnímaní týchto pojmov jednou z príčin, prečo sa nedarí začleňovanie Rómov do spoločnosti? Teda skutočnosť, že majorita nie je schopná vnímať Rómov s ich špecifikami, s ich zvláštnosťami, prijať ich s ich osobitným životným štýlom?

V podstate určite áno. Ale na Slovensku treba hovoriť v politike voči menšinám resp. konkrétne vo vzťahu k Rómom o akomsi mantinelizme a extrémizme. Po ére socialistickej paternalistickej politiky a jej neblahých dôsledkoch na stave a úrovni rómskej menšiny sa chcela urobiť hrubá čiara za politikou komunistického režimu a tak v roku 1991 boli prijaté Zásady vládnej politiky k Rómom. Tieto explicitne deklarovali priznanie statusu národnostnej menšiny Rómom. V bode 2/ v sociálnej, kultúrnej a vzdelanostnej oblasti stanovili zásadu rovnakého prístupu ku všetkým občanom, bez akéhokoľvek vydeľovania osobitných finančných prostriedkov. Vláda zároveň vyhlásila prostredníctvom J. Čarnogurského, vtedajšieho predsedu Rady vlády pre národnosti, že „cigánska otázka v našej spoločnosti viac neexistuje a bola vyriešená priznaním statusu národnosti rómskym občanom“.

Štát sa tak zbavil zodpovednosti nielen za dôsledky uplynulého vývoja ale aj za vývoj nasledujúci, keď rómska menšina nebola pripravená na naplnenie svojich etnických práv a plnú zodpovednosť za svoju sebarealizáciu. Potláčaním všetkého etnického počas socializmu, keď sa zakazovala podpora rozvoja rómskeho jazyka a kultúry, neboli Rómovia pripravení na novú situáciu. Prejavilo sa to aj pri sčítaní obyvateľstva v roku 1991, keď sa len necelých 80 tisíc Rómov prihlásilo k svojej národnosti, s čím sa dnes kriticky voči Rómom argumentuje. Ale tu ide o menšinu s najnižším sociálnym, vzdelanostným statusom v spoločnosti, kde takéto vrstvy ťažko vedia prejavia mieru etnického uvedomenia.

Schizofrénia obsahovej formulácie uvedených Zásad i samotné preceňovanie tohto vládneho uznesenia, ktoré nemá právnu silu zákona, ale od ktorého sa odvíjala celá politika voči Rómom od začiatku 90. rokov, sa prejavili ťaživo v sociálnej oblasti v prepade rómskeho obyvateľstva do sociálnej siete, v obrovskej nezamestnanosti, na konci storočia dosahujúcej až 100 %. Táto situácia bola hrozivá už od roku 1992, keď Rómovia boli hromadne prepúšťaní z práce, a to nielen nekvalifikované pracovné sily, spoločnosť pochopila dikciu Zásad tak, že Rómom už nedáme nič, majú sa o seba postarať sami.

V priebehu celých 90. rokov boli protiprávne evidovaní na úradoch práce v evidenciách uchádzačov o zamestnanie (ich národnosť) a hoci sa o tom vedelo aj na Úrade vlády, v Rade vlády pre národnosti a iných inštitúciách od začiatku, štát nebol v tomto smere schopný ani ochotný nič urobiť. V oblasti etnokultúrneho vývoja vznikli viaceré inštitúcie, ktorými sa síce náš štát vystatuje (ako divadlo Romathan), avšak tieto neboli ešte zďaleka tak etablované ako u iných minorít a tak sa začali boriť s prekážkami, keď štát obmedzoval finančnú podporu v snahe obmedziť ich aktivity.

Negatívny trend vývoja rómskej menšiny a jej kriminalizácia v 90. rokoch, napriek viacerým krízovým momentom, sa zakrývali a kamuflovali až do konania helsinského summitu v jeseni minulého roku. Tento problém sa aj v dôsledku masového exodu Rómov odkryl pred celou spoločnosťou a vystupňoval napätie voči Rómom. Diskriminácia Rómov na trhu práce, v prístupe k vzdelávaniu, vo verejnom živote, políciou atď. bola však jednoznačne preukázaná.

Svoju nemalú negatívnu úlohu pri tom zohrali určite aj slovenské médiá...

Tie sa priam vyžívali v tom, ako Rómov znevažovať. Predstavovali ich ako skupinu kriminálnikov, príživníkov, parazitov, ako zlo. Toto pestované zlo sa zrazu prevalilo a všetci sa zháčili, čo bude v Helsinkách a ako nás ohodnotí Európa. Vždy, keď sa objavila negatívna informácia o Slovensku v súvislosti s našou pripravenosťou na vstup do EÚ, bolo to zo strany slovenských médií a politikov hodnotené ako používanie dvojakého metra voči Slovensku a výsledok istej nespravodlivosti Európy. Ale to je všetko klamstvo. Aj Česko bolo pod tlakom medzinárodných organizácií, v dôsledku ktorého boli postupne prijaté rôzne opatrenia, aby sa situácia zmenila.

V súvislostiach, ktoré sme doteraz spomenuli, však úplne ináč vyznieva aj exodus Rómov.

No iste. Vlani, keď exodus dosiahol špičku, média predstavovali Rómov ako niečo hrôzostrašné. Objavili sa pojmy etnoturizmus, etnobiznis. Písalo sa o tom, akí sú Rómovia prefíkaní, špekulanti. Ale prečo si nikto nedal otázku: prečo na to neprišli na začiatku deväťdesiatych rokov? Prečo vtedy hromadne neutekali?

Exodus sa v podstate začal v priebehu 96 roku. Prvé problémy so zavádzaním vízovej povinnosti boli už v roku 1997. Už v polovici 90-tych rokov bolo teda jasné, že rómsky problém v našom štáte dospieva do krízovej situácie. Ale nikto nepátral po príčinách, prečo to dospelo až tak ďaleko. Prečo si nikto nepoložil otázku, že sa vlastne u nás nič neurobilo na riešenie rómskej nezamestnanosti, že tu existuje niekoľkoročná diskriminácia Rómov na trhu práce.

Možno to porovnať s Českou republikou, kde v priebehu 90-tych rokov aj oficiálne údaje potvrdzujú, že ročne až 100 000 ľudí zo Slovenska, vrátane Rómov chodievalo na práce do Čiech, takže problém bol v tom, že na Slovensku neexistovala politika aktívnej zamestnanosti. A keď sa nadhadzovala otázka riešenia sociálnej odkázanosti Rómov na sociálnych dávkach, nikdy sa problém nenastoľoval tak, čo treba robiť, aby sa to eliminovalo, ale len v toom zmysle ako vyplácať dávky. Zavádzal sa inštitút osobitného príjemcu… čiže naša spoločnosť sa vlastne stotožnila s tým, že tu máme spoločenstvo ľudí, ktorí sú paraziti. Ale ak to takto bude ďalej, kto bude vytvárať ekonomické hodnoty? Veď tento postup povedie k zrúteniu štátu!

Ale jediné, čo v súvislosti s exodom urobil štát, bolo doslova – naháňanie duchov, obviňovanie osobností z radov Rómov, že spôsobili tento cielený útok na Slovensko. Ale nikto doposiaľ neurobil prehľad ľudí, t. j. aké vekové kategórie a aká vzdelanostná kategória Rómov vlastne odchádzala do emigrácie…

Ale to je evidentné, že neodchádzali sociálne najslabší, ktorí by si nemali ako zaobstarať peniaze na letenky, ale odišli tí, ktorí mali istý životný štandard, o ktorý prišli po roku 1989, ktorí mali vzdelanie, ale ktorí zistili, že na Slovensku nie je šanca na zmenu. Práve naopak. Situácia sa z roka na rok zhoršovala a rástla averzia voči nim. Tak teda dospeli k tomu, že emigrácia je jediný spôsob prežitia.

A keď si uvedomíme, že informácie sa podávajú u Rómov z jednej rodiny do druhej, ani netreba žiadnych organizátorov na to, aby sa rodina zobrala a odišla tam, kde je to lepšie alebo kde aspoň dúfa, že bude lepšie. Ale na Slovensku takto špekuluje každý, nielen Rómovia. Prečo sa však negatívne staviame len voči Rómom, keď riaditeľ Národného úradu práce oficiálne prizná, že na Slovensku je minimálne 100 000 ľudí zamestnaných na čierno. Sú to Rómovia, alebo bieli? Takže štát svojou neschopnosťou čokoľvek urobiť v tomto smere umožňuje takého protizákonné správanie a nehľadá východiská v pozitívnom, ale len v represívnom zmysle.

Takže kde hľadať korene súčasného takmer neriešiteľného stavu?

Myslím si, že v deväťdesiatych rokoch, keď sa síce v oblasti rómskej kultúry urobilo zopár krokov, ktoré mohli byť vnímané pozitívne, ale v sociálnej oblasti sa situácia rapídne zhoršovala. Rušili sa hromadne predškolské zariadenia pre rómske deti. Desať rokov sa neustále opakuje, že nastane zmena filozofie školskej politiky voči rómskym deťom, ale táto doteraz nenastala.

Len teraz sa začína diskutovať o tom, ako sa majú rómske deti vzdelávať. V porovnaní s Českou republikou je to obrovský rozdiel. Táto sa od začiatku bránila krokom, aké sa urobili na slovenskej strane, kde sme zase vyčlenili Rómov ako osobitnú kategóriu a posudzujeme ich segregačne.

Náš vzťah k Rómom sa vníma ako sociálny problém a tento trend pokračuje naďalej. Od nástupu P. Csákyho do úradu podpredsedu vlády pre menšiny a od vzniku úradu splnomocnenca pre rómsku menšinu to vnímam tak, že sa po desiatich rokoch obnovuje návrat k starému socialistickému riešeniu. Buduje sa tu množstvo inštitúcií, ktoré sa budú zaoberať rómskou problematikou, zhltnú množstvo peňazí prúdiacich zvonku, ktoré sa tak nedostanú priamo do kontrétnych projektov a lokalít, ale sa roztratia po úradoch, kde kto sa na nich priživí, ale nič sa nezmení. V tejto súvislosti vnímam ako veľmi zvláštny aj postoj splnomocnenca. Jeho výroky sa plne stotožňujú s postojmi vlády, nepresadzuje záujmy svojej menšiny, usiluje sa len o hľadanie akýchsi vinníkov, ale pre zmenu nepriaznivej situácie sa nerobí nič.

Čiže podľa vás je situácia v riešení rómskej otázky lepšia v Čechách ako na Slovensku?

Vezmime si taký príklad – nulté ročníky pre rómske deti. Začali sa odskúšavať v Košiciach, potom v ďalších okresoch a bola tendencia presadiť tieto ročníky celoplošne na Slovensku cez ministerstvo školstva v tých lokalitách, kde je to potrebné. Vývoj politiky voči menšinám však spôsobil, že nulté ročníky boli na Slovensku za vlády V. Mečiara zrušené.

Na úseku stredných škôl existuje jediná stredná umelecká škola v Košiciach, ktorá tiež prežívala svoje kritické obdobia a katedra rómskej kultúry, s ktorou sa síce chválime, ale odbornými kruhmi je posudzovaná ako veľmi slabá. Je tam veľmi nízka úroveň výuky a výskumu.

V Českej republike je to naopak. Česi osobitné Zásady voči Rómom neprijali, Rómovia tam neboli segregovaní, ale v rámci koncepcie prístupu k ostatným menšinám boli zohľadnené niektoré špecifiká tohto etnika. To sa prejavilo v prevzatí slovenského projektu nultých ročníkov a jeho ďalšieho zdokonaľovania v českých podmienkach, v podpore množstva projektov na vysokých školách, ktorých výsledkom sú vedecké štúdie, odborné práce, metodické a pedagogické príručky, spolupráca Univerzity v Olomouci s cvičnými školami. Funguje tu Hnutie R, ktoré umožňuje stretávanie učiteľov učiacich na rómskych školách atď. Od roku 1991 je možné študovať na Karlovej univerzite romistiku. Odtiaľ vyšli kvalitne pripravení odborníci, ktorí už začínajú učiť na stredných školách, ktoré teraz v Čechách vznikajú. Roministiku je možné v Čechách študovať na troch fakultách, existujú tri stredné školy, na 14 vysokých školách – teda pedagogických a filozofických, sociálno-zdravotných a iných už niekoľko rokov sa pripravujú odborníci na prácu s rómskym etnikom. Vychádza tam literatúra odborníkov na rómsku problematiku i literatúra rómskych autorov.

A nakoniec – samo za seba hovorí porovnanie materiálov prerokovávaných v českej vláde a slovenskej vláde, kde je vidieť ten obrovský rozdiel. Zatiaľ čo na materiáloch idúcich do českej vlády je zrejmé, že na ich vzniku od začiatku participovali odborníci znalí menšinovej problematiky po každej stránke, slovenské sú iba výsledkom práce štátnych úradníkov. Do tejto kategórie patrí aj Stratégia vlády pripravená Úradom vlády a splnomocnencom Danihelom. Je to proste socialistická koncepcia, návrat k starému socialistickému spôsobu riešenia, kde je znovu dôraz na sociálno-ekonomické proiblémy, na sociálnu sféru. Pritom odborné pracoviská dávali k tomuto materiálu výrazne negatívne hodnotenia, čo však nebolo akceptované ani medializované. A navyše táto vládna stretégia je nielen zlá, ale aj jej napĺňanie v praxi je hrozivo pomalé.

Rozhovor sa uskutočnil vo februári 2001. Publikovaný bol Roma Press Agency v prvej polovici júna 2002.

Kristína Magdolenová

DISKUSE - KOMENTÁŘE:

25. 6. 2008

Obhajobakoren